Jar je prekrásne ročné obdobie. Vo vzduchu je cítiť prísľub niečoho tajomného a úžasného. Vône sviežosti a života nás poľahučky pripravujú na najdôležitejšie udalosti roka – privítanie nového života. Oddávna ľudia verili, že prebúdzanie života, rodenie zvierat a rozpuk rastlinstva je za odmenu, je výnimočným darom Bohov a prírody, a preto praktizovali prastaré rituály. Dnes sa nám možno zdá, že sme oslobodení od týchto „povier“, pravda je však taká, že kresťanstvo len prekrylo pôvodné, veľmi hlboko zakorenené obrady našich predkov. Slovenská tradícia stavia na poznaní a cítení Slovanov, neolitických poľnohospodárov a my stále praktizujeme ich rituály.
Starí Slovania na základe pozorovania zmien prírody vytvorili ročný kolobeh, do ktorého zahrnuli obrady a rituály ako poctu božstvám. Jeden z najdôležitejších termínov roka je čas jarnej rovnodennosti 21.3. Tento sviatok slávili už roľnícke kultúry neolitu ako začiatok svojho roľníckeho roka. Môžeme tak konštatovať, že sviatok rovnodennosti sa slávi už celé tisícročia. Slovania rovnodennosť slávili v mesiaci „brezeň“, náš marec, a nazývali ho Svätenie jari.
Aby každý rok všetko ožilo, bolo treba božstvám vzdať úctu a preto sa konali nevyhnutné obrady. Najskôr sa vykonala očista po zime, reálna aj symbolická a pripravilo sa tak miesto na príchod nového života.
Obľube sa tešilo vynášanie Moreny („moru“). Morena je pomenovanie pre smrť, smrťku, má slovanský až indoeurópsky pôvod. V Indii je boh smrti Mára. U nás zostala spomienka v pojme „na márach“, miesto kde sa odprevádza na smrť. Podstatné na tomto zvyku je vynesenie Moreny – slamenej bábky na vysokej tyči preč od ľudí. Sprievod ju niesol k rieke, spieval piesne a pripravoval sa na usmrtenie všetkého zlého, nežiaduceho, nečistého. Pri rieke bola Morena obradne zapálená a po vhodení do vody aj utopená. Keď sa smrť stratila v posvätnej vode, ľudia začali sláviť a očakávať príchod ich obľúbenej jari.
Aby boli čistí aj ľudia , jarné svätenie slávili obradným jarným kúpaním v rieke. Kúpania sa nezúčastňovali iba dievčatá, ale aj mládenci a muži, veľakrát aj poľnohospodárske náradie. Postupne sa tento zvyk nahradil len oblievaním vodou, ale len dievčat a žien. A takúto formu isto poznáte.
Slovania boli viac spriaznení s prírodou ako my, budovali posvätné háje, kde vykonávali obrady. Popri očiste bolo treba vzdať úctu prírode a božstvám, preto na posvätné stromy vešali obete – stužky, stužky s vajíčkami, škrupinky z vajíčok. Vajíčka sa tiež maľovali ako pocta slnečnému bohu Svagorov. Toto božstvo-slnko putuje po nebesiach v záprahu slncového koňa v zlatom vajci. Na vajíčka sa maľovali ornamenty bájneho stromu života – ratolesti, čo mohli byť bahniatka aj púčiky vŕby. Dotyk posvätného stromu v podobe vŕbového či jelšového prútika bol považovaný za liečivý a ochranný, sťahujúci nepriaznivé sily. Tieto obrady života a zelene dali pomenovanie stále uctievanému sviatku, Zelenému štvrtku – sviatku ratolesti.
Biela sobota, ďalší stále praktizovaný sviatok stojí na slovanskom rituále, ktorý uctieva pribúdajúce svetlo, nový život „živý oheň“ bohyne Vesny a boha Perúna. Perún svojim prvým bleskom, ktorým sa začínala jar, prebúdzal Vesnu. Tá, ako bohyňa jari prebúdza následne prírodu. Potom obaja zosielajú na zem blahodarný dážď a dlhšie dni, viac svetla. Vrámci obradu sa biely oheň očisty zapálil tradičným spôsobom a roznášal od suseda k susedovi a udržiaval sa počas celých sviatkov Svätenia jari.
Všetky tieto rituály, ktoré nám majú pomôcť zostať zdravý, silný a plný života praktizujeme stále, na našu Veľkú noc. Východniari majú radšej oblievačky posvätnou vodou a Záhoráci radšej šibú konárikmi a korbáčmi, ratolesťami stromu života. Všetci oblievači a šibáči sa snažia zabezpečiť pre ženy silu, zdravie a vitalitu, ktorú sľubuje aj prastará bohyňa Matka, slovanská Vesna.
Dnes už Vesnu skoro nikto nepozná. Kto to teda je? Bohyňa jari Vesna je šantivá, veselá a krásna, má jasné zlatisté vlasy splývajúce až po pás. Večne mladá a krásna je oblečená do jemnozelených šiat s vencom jarných kvetov na hlave. V čase jari pomáha božstvám Lade, Mokoši a Žive prebrať všetko k životu. Svojím úsmevom a veselosťou zaháňa zimu a prináša teplo do záhrad, lesov a lúk. V období jarnej rovnodennosti sa stáva Perúnovou ženou. Vesne sú zasvätené bahniatka a všetky jarné kvietky, zo zvierat je to kukučka, alebo akýkoľvek vtáčik.
Jeden veľmi romantický a krásny zabudnutý sviatok, je sviatok Strinenia oslavovaný 9. marca. Ľudia si vymodelovali hlinených vtáčikov – škovránkov, ich hlávky sa potreli medom a ozdobili. Deti ich nosili okolo dediny počas spievania, vzývanie jari. Vtáčiky sú považované za nositeľov jari, vždy sa na jar vracajú domov. Vtáčiky je možné upiecť aj z cesta. Deti vyhadzovali pečivo do vzduchu a pokrikovali: „Vtáci prichádzajú“. Občas sa pečivo prinášalo do sadov a hájov ako obeta božstvám aby sa zabezpečilo, že sa vtáci skutočne vrátia späť.
Sviatky jari viažuce sa k poľnohospodárstvu sa slávili aj v slovanskom mesiaci DUBEŇ, apríl. Dnes sa praktizujú už len v rámci folklóru na dedinách, jedným z nich je tento milý obrad.
40 dní po Veľkej noci sa znovu pieklo pečivo v tvare škovránkov, vtáčikov. Po večeri vyšli všetci na obilné polia. Na každej strane poľa ľudia zakričali svoju prosbu: „Aby moje žito mohlo rásť tak vysoko“ a vyhadzovali upečených vtáčikov do vzduchu. Po skončení obradu sa zvyšné dobroty zjedli. Ani na vŕbové prútiky sa nezabudlo, zapichli sa do zeme na poli aby priniesli poľu silu. Dievčatá spievali, a dokonca napodobňovali jarné spevy vtákov.
Ak by ste si chceli na našu prastarú bohyňu spomenúť, stačí na vaše obľúbené miesto v prírode zaviazať pár stužiek, upečeného vtáčika či vajíčko, alebo len upiecť koláčiky v tvare vtáčikov. Pripomenieme si tak naše korene a tradície, ktoré prežili v našich srdciach dlhé veky.
Text: Denisa Bogdalíková
Foto: Jana Budinská
Žiadne súvisiace články.